Rodičovská poradkyňa: Kráčanie do školy bez rodiča podporuje sebadôveru a sociálne zručnosti detí
Martina Vagačová je rodičovská a výchovná poradkyňa s viac ako 10-ročnou praxou v oblasti efektívneho a rešpektujúceho rodičovstva. Porozprávali sme sa s ňou na tému samostatného dochádzania detí do školy. Prečo deti chcú alebo by mali chodiť do školy samé? Ako dieťa pred prvou cestou pripraviť tak, aby ju bezpečne zvládlo aj v prípade neočakávanej udalosti?
Podľa Martiny Vagačovej sa vek, od ktorého dieťa dokáže dochádzať do školy samé, začína niekedy medzi 8 až 10 rokom života. Pripomína však, že tento vek sa nedá zovšeobecniť. Pri každom dieťati je potrebné zohľadniť jeho individuálne nastavenie a tiež znalosť a bezpečnosť zvolenej trasy. Ide o citlivé rozhodnutie a deti ani rodičia by sa do samostatného dochádzania nemali nasilu ponáhľať.
Kedy ste pustili vy svoje deti prvýkrát do školy samé? Pamätáte si na to?
Pamätám si na to veľmi dobre. Naše najstaršie dieťa malo 6 rokov, keď sa rozhodlo, že chce ísť samé do ľudovej školy umenia. Znamenalo to prekráčať od Námestia Ľudovíta Štúra na Panenskú ulicu (pozn. red.: približne 20 minút pešo). Bol to pre mňa šok. Avšak berúc do úvahy jeho osobnosť, vedela som, že ho v tom musím podporiť. Začali sme tým, že ma cestou tam previedol trasou, ktorou chcel ísť. Bezpečnejšiu cestu by som ani ja nevymyslela. Sebaisto a zodpovedne ma zaviedol ku škole. Ocenila som ho za jeho kroky, konkrétne som vypichla všetky kľúčové miesta ako ich zvládol a rozlúčili sme sa s tým, že naspäť ide sám tou istou cestou. Počkala som ho, a tak, aby ma nevidel, som mu celú cestu späť kráčala v pätách.
Prečo ste sa rozhodli nechať ho ísť samého ?
Išlo mi o podporu jeho odvahy. Chcela som, aby si veril, že sa môže na seba spoľahnúť. Sám si to vyžiadal, čo bol pre mňa signál, že si overuje svoje schopnosti orientovať sa v okolí. Určite to bola pre neho radosť z toho, že si preskúma cestu po svojom, pristaví sa tam, kde ho to zaujíma. To som pochopila pri ceste naspäť. Bol to jeho prvý krok k väčšej nezávislosti.
Pre mňa ako rodiča to bolo o odvahe dôverovať dieťaťu. Vedela som, že sledujem niečo pre neho významné, že to nie je žiaden výmysel, ale ide o ďalší vývojový posun k samostatnosti a sebadôvere.
Dnes sú vaše deti už dospelé, myslíte, že ich to nejako ovplyvnilo?
Naše deti nemali školu na pešo, ale chodili samé MHD. Či ich to ovplyvnilo? Určite áno. Bola to súčasť nášho rodičovského nastavenia k rozvoju ich schopnosti robiť slobodné rozhodnutia a preberať za nich zodpovednosť.
Prečo je pre deti dôležité chodiť do školy bez rodiča a pešo, prípadne hromadnou dopravou (samozrejme, ak je to možné)?
Nie náhodou deti nastúpia do tejto inštitúcie vo veku 6 a viac rokov. Ak je dieťa spôsobilé chodiť do školy, zvyčajne tam dokáže ísť aj bez rodiča. Z hľadiska rozvoja dospel ich mozog do štádia, kedy by malo byť dieťa schopné zvládať autonómne fungovanie v sociálnom prostredí. To znamená, že sa dokáže začleniť, nadviazať spojenia s rovesníkmi, komunikovať vlastné potreby. Potom, pochopiteľne, aj prebrať zodpovednosť za svoje činy.
Pohyb na čerstvom vzduchu je prirodzeným fitness nielen pre spevňovanie svalstva detí, ale aj duševnú podporu zdravia. Mozog sa okysličuje, odbúrava napätie a okrem iného aj oddychuje od digitálnych atakov. Dieťa má možnosť vnímať seba prostredníctvom neverbálnych podnetov z okolia. Zvuky, vône či svetlo môžu priniesť veľa radostných podnetov.
Mnohé štúdie upozorňujú na to, že keby deti po vyučovaní strávili 20 minút pohybom v prostredí zelene, uložilo by sa im pasívne v pamäti až o 20% viac učiva v porovnaní s tým, keď tak neurobia.
V neposlednom rade kráčanie s iným spolužiakmi a spolužiačkami rozvíja sociálne zručnosti a prináša možnosť rozšírenia kamarátskych kontaktov. Cesta do školy môže byť priestor, kedy sa dieťa spozná aj s ľuďmi „mimo svojej bubliny”, aktuálne to môže byť spolužiak či spolužiačka z Ukrajiny alebo pomôže prejsť cez prechod zdravotne znevýhodnenému dieťaťu. To všetko prispieva k jeho osobnostnému rastu.
Kedy a ako pripraviť dieťa na to, že v istom okamihu je zodpovedné samé za seba a musí prekonať aj fyzickú aj psychickú „námahu“ a ísť do tej školy bez auta a bez rodiča?
Presný vek sa nedá určiť, ide o individuálne nastavenie každého dieťaťa. Ešte aj súrodenci to môžu mať odlišne. Odborníci sa pohybujú na škále označenia veku 8 – 10 rokov. Avšak jedine rodič vie, kedy je dieťa skutočne pripravené a ochotné ísť do toho.
Ako sa k tomu dopracujeme? Začneme skúšaním menších vecí, ako napríklad zájsť do blízkeho obchodu cez malú cestu, ísť za kamarátom neďaleko na návštevu,… Začneme s dieťaťom chodiť trasu do školy spoločne bez auta, aby bola dôverne známa, až pôjde samo.
Dieťaťu je tiež potrebné predstaviť samostatné chodenie do školy pešo ako výsadu, ktorá mu umožní väčšiu nezávislosť a dôveryhodnosť. S tým môže byť spojené aj zaobstaranie inteligentných hodiniek či telefónu, cez ktoré môže poslať správu, že v poriadku prišlo do školy či domov. Nastavíme rýchlu voľbu na rodičov, políciu či záchranku.
Čo teda bezpečnosť? Ako docieliť, aby aj rodič aj dieťa mali pocit bezpečia?
Musíme si byť istí, že dieťa nielen pozná pravidlá bezpečnosti na cestách, ale vyberieme tiež trasu, ktorou sa do školy aj úspešne dostane. Všeobecne vhodné rady pre bezpečnú cestu dieťaťa do školy sa zameriavajú skôr na plynulosť premávky, prítomnosť adekvátnych chodníkov, viditeľnosť a možnosti prechodu cez cestu.
Pri plánovaní pešej trasy zvažujeme výber:
- obytných ulíc s menšou premávkou,
- ciest so zníženou rýchlosťou,
- trasy s množstvom obchodov a pamiatok,
- dobre obývaných častí i popri domoch iných rodičov,
- menej frekventovaných prechodov so svetelnou signalizáciou,
- cesty so zastávkami MHD pre prípad, že by deti potrebovali rýchlo odísť.
Vyhýbame sa:
- neosvetleným priestorom a uličkám,
- cestám bez chodníkov.
Trasu nacvičujeme spolu s dieťaťom dovtedy, kým sa nebude cítiť sebaisto. Vymyslíme aj alternatívnu trasu v prípade neočakávaných udalostí. Pre takýto prípad by dieťa malo vedieť naspamäť telefónne čísla rodičov, starých rodičov či univerzálne číslo 112. A samozrejme domácu adresu.
Bezpečnosť znamená aj striktné pravidlo kráčania bez slúchadiel v ušiach. Znižujú pozornosť na to, čo sa naokolo deje, respektíve nevenujú pozornosť okolitej dopravnej premávke.
Čo ak sa dieťa vystresuje, vybije sa mu telefón alebo zablúdi?
Dôležité je rozprávať sa s dieťaťom aj o tom, s kým a ako bezpečne komunikovať. Diskutujeme s ním o možných alternatívnych scenároch, ak všetko, čo má k dispozícii, zlyhá. Ak sa náhodou stratí a telefón má vybitý, stále sa môže obrátiť na ľudí okolo. Identifikujeme s ním, kto sú bezpečné osoby: žena v rokoch, uniformovaná osoba (polícia, hasič), vodič MHD, a podobne. Vymyslíme spolu viaceré scenáre. Po trase identifikujeme bezpečné miesta, kde môže dieťa požiadať o pomoc (lekáreň, kaviarnička, trafika). Týmto zabezpečíme, že nemusí oslovovať úplne náhodnú cudziu osobu.
Prečo sa rodičia boja pustiť dieťa do školy samé a ako na to pripraviť rodiča?
Prísne vzaté, tento proces začína už v rodičovskom postoji k malému dieťaťu. Prílišné ochranárstvo u detí nerozvíja ich odolnosť, teda schopnosť vysporiadať sa s prirodzenými prekážkami života.
Na obranu rodičov je však potrebné podotknúť, že materiálny dostatok a digitálny rozvoj navádza k tomu, aby sme si zjednodušovali život. Niekedy je pre rodiča pohodlnejšie a rýchlejšie hodiť dieťa do školy autom, ako s ním prechádzať trasu a niekoľko týždňov dieťa pripravovať a presviedčať ho, že pôjde do školy samé.
Silným faktorom je aj prostredie, v ktorom si rodič vytvára predstavu o aktuálnom živote okolo seba. Sociálne média virtuálneho sveta využívajú silu negatívnych správ, ktoré útočia na „povahu“ nášho vedomia zameraného na nebezpečenstvo. Následne rodičia ovládaní strachom deti sprevádzajú, kde môžu, až pokiaľ sa dieťa proti tomu neohradí.
Potom sa stáva, že deti nemajú dostatočne vyvinuté orientačné schopnosti a zručnosti ani vo vyššom veku.
Často je to aj o nedostatočnom spoločnom čase. Rodičia trávia málo času s dieťaťom počas bežného týždňa, keďže zlaďujú dokopy časové požiadavky vlastnej práce, voľnočasových aktivít a školských povinností dieťaťa. Pre tých, ktorí prácu a školu majú vo väčšej vzdialenosti, je čas v aute vnímaný ako výnimočný spoločný čas rodiny, teda čas na vytváranie spoločných zážitkov a spojenia s deťmi. Uprednostnia ich pred samostatnosťou dieťaťa.
Chceli by ste rodičom niečo poradiť?
Rada by som rodičov povzbudila, že napriek tomu, že život s dieťaťom vie byť veľmi náročný a mätúci, dieťa má v sebe zakódované všetko, čo potrebuje. Našou úlohou je vytvoriť bezpečné prostredie a dať mu podporu k samostatnému zvládaniu nových vecí. Potom nás dieťa konštruktívne prekvapí.
Martina Vagačová je rodičovská a výchovná poradkyňa. V roku 2020 publikovala knihu: Ako prežiť rodičovstvo, láskavý sprievodca rešpektujúcim prístupom. Je to prvá kniha na slovenskom trhu o efektívnom rodičovstve presne šitá na mieru slovenským rodičom. Rodičov povzbudzuje, aby sa nebáli byť sami sebou, mali sa radi aj s chybami a nezabúdali na každodenné radosti. Absolvovala akreditovaný výcvik pre vedenie Kurzov efektívneho rodičovstva v Brne (Centrum pro rodinu a sociální péči, 2009) a následne aj ďalšie workshopy, kurzy či semináre (Nenásilná komunikácia, Adlerovská párová psychoterapia, Skupinová dynamika, Rodičovstvo a psychologické poradenstvo, Adlerovský prístup v školskom poradenstve a množstvo ďalších). Pochádza z Bratislavy, je manželka a mama dvoch detí (22, 25).