Manažérka projektu Mesto pre deti: Deti potrebujú priestor na hru vonku a bezpečný pohyb

Celomestský projekt Mesto pre deti odštartoval v roku 2022 na pilotnej základnej škole na Tbiliskej v mestskej časti Bratislava-Rača. O jeho vzniku, cieľoch, ale aj dôležitosti bezpečného pohybu pre deti v meste sme sa porozprávali s urbanistkou Sandrou Štasselovou, ktorá celý projekt koordinuje.

Mesto pre deti je súhrnný názov pre niekoľko celomestských aktivít a intervencií zameraných na deti v Bratislave. Ako táto iniciatíva vznikla a z čoho vychádzala?

Projekt je odpoveďou na otázku, čo môžeme ako samospráva zlepšiť, aby deti v Bratislave mali lepší život. Na začiatku sme s kolegyňami z Metropolitného inštitútu Bratislavy realizovali niekoľko rozhovorov s rôznorodými rodičmi z rôznych socioekonomických pomerov. S viacerými odborníkmi sme konzultovali psychosociálne potreby detí a ich súvis s prostredím, v ktorom sa pohybujú.

Výsledkom týchto rozhovorov bolo vytipovanie si niekoľkých fenoménov – nedostatok samostatného pohybu detí, aktívnej mobility a hry vonku. Inak povedané, identifikovali sme ako problém to, že deti nemajú prístup k atraktívnym verejným priestorom a v susedstvách čoraz menej funguje komunitný život a „kamoši z ulice“. Obidva tieto problémy súvisia s dopravnými rizikami a so zmenšovaním dôvery v to, že verejný priestor je pre deti bezpečný.

Ešte generáciu dozadu bolo v Bratislave bežné, že osemročné dieťa išlo navštíviť svojho suseda alebo susedku na druhom konci ulice samé. Dnes už je to skôr výnimkou. Projekt Mesto pre deti má lepšie pripraviť ulice a susedstvá na to, aby v nich mohli deti behať a hrať sa. Je to práca týkajúca sa nielen upokojovania dopravy, ale aj povzbudzovania komunity rodičov, detí, susedov a susediek, vodičov a vodičiek áut k tomu, aby boli citlivejší a spolu s nami menili Bratislavu na mesto, kde deti opäť behajú po uliciach a stavajú si bunkre na svojich dvoroch a ihriskách.

Jedným z podujatí, ktoré patrí pod Mesto pre deti, je Ulica na hranie. Čo je jeho cieľom?

Ciele sú vlastne dva – dostať ľudí von a ukázať im potenciál verejných priestorov.

Vyše polovica plochy verejných priestorov sú komunikácie, teda ulice a cesty. Status quo, ktorý uchovávajú/praktizujú mnohé inštitúcie a slovenská legislatíva, je, že ulica má byť priepustná a schodná prednostne pre automobily. Viete o tom, že podľa cestnej vyhlášky máte ako chodec povinnosť vkročiť na priechod pre chodcov až vtedy, ak sa uistíte, že tým nespomalíte autá, ktoré idú po ceste? Toto je stav, ktorý je v mestách neudržateľný. Potrebujeme posúvať hranice predstavivosti ľudí, ako môže vyzerať ich mesto a komu má na aké činnosti slúžiť. Ulica pred domom či školou musí byť najmä bezpečná pre pobehujúce sa malé deti. Až niekde ďaleko za tým by mala byť možnosť zaparkovať pohodlne rovno pred vchodom či rýchlo sa dostať do práce.

Čo sa týka cieľa dostať deti von, nie je to úplne ľahké. Mnohé deti, s ktorými sa rozprávame, vôbec nechodia vo svojich susedstvách von ani pešo po meste. Prostredníctvom aktivít a programu im chceme ukázať, že vonku je dobre – penová diskotéka či detský blšák sú naozaj super a sú dôvodom, prečo mnohé deti prídu. Najlepšie na tom je, že na Ulici na hranie stretnú kamarátov a kamarátky, spolužiakov, spolužiačky či susedov a susedky. Blšák na ulici nemajú každý deň, ale s kamarátmi a kamarátkami sa môžu stretnúť kedykoľvek. Dúfame, že tieto podujatia podporia komunitný život a pomôžu deťom objaviť kúzlo susedských kamarátstiev a objavovania svojho mesta.

Kde ste našli inšpiráciu na Ulice na hranie?

Vo Veľkej Británii. Ulice na hranie majú vyše storočnú históriu, ktorá je do veľkej miery formovaná ako opozícia k rozvíjajúcemu sa automobilizmu. Dôležitým míľnikom v novodobej podobe britských ulíc na hranie bol významný finančný fond vytvorený Ministerstvom zdravotníctva, ktoré reagovalo na alarmujúce správy ohľadom rapídneho rastu obezity a cukrovky medzi deťmi. Tento fenomén bol jednoznačne spojený so zmenami v životnom štýle – nevhodná strava a nedostatok pohybu detí . Finančná pomoc umožnila neziskovým organizáciám a samosprávam investovať do kampaní podpory a rozvoja lokálnych politík podporujúcich hru vonku. Napríklad v Londýne vznikla neziskovka „London Play“, ktorá spolupracuje s mestskými časťami a povzbudzuje verejnosť k organizovaniu komunitných ulíc na hranie.

Dnes je nositeľom know-how a sieťovačom jednotlivých komunít, samospráv a iniciatív organizácia Playing out. Organizuje školenia, radí jednotlivcom aj samosprávam a prináša do verejného diskurzu dôležitý imperatív – hra vonku je nenahraditeľná a dôležitá. Sociálne inkluzívne a bezpečné susedstvá musia byť prioritou pre každú samosprávu.

Podpora hry vonku je jedným z hlavných cieľov Mesta pre deti na tento rok. Prečo je to pre vás dôležité?

Skúste si spomenúť na nejaký príjemný zážitok z detstva. Príjemný alebo dobrodružný. Niečo, čo si jednoducho pamätáte a bolo pre vás formatívne a dôležité. V tomto zážitku pravdepodobne vedľa vás nestojí rodič. Deti potrebujú priestor na dobrodružstvá, nie len fyzický priestor, ale aj čas, kedy nesú zodpovednosť samy za seba. Keď pri nich nestojí mama, ktorá všetko vyžehlí. Kedy vykračujú z komfortnej zóny.

Deti vyrastajúce v meste majú nevýhodu v tom, že majú menej možností slobodne sa pohybovať, hrať sa vonku, mať kontakt s prírodou. My sa snažíme tieto nevýhody mestského života kompenzovať a zlepšovať príležitosti pre hru vonku. Nestačí však budovať lepšie ihriská, potrebujeme deti a rodičov presvedčiť o tom, že vonku je dobre. Že je tam bezpečne a deti tam môžu byť. A zároveň, že postaviť si bunker s deťmi zo susedstva pod kríkom, čo majú na dvore, je lepšia zábava ako sedieť doma na gauči.

Dôležitým aspektom fenoménu, že sa deti nehrajú vonku, je nedostatok aktívneho pohybu. Posledné roky sa rapídne zdvíhajú čísla detskej obezity a cukrovky. Aj slovenskí pediatri a pediatričky potvrdzujú alarmujúce globálne trendy. Deti sú čoraz obéznejšie a náchylnejšie na cukrovku a mnohé ďalšie pridružené ochorenia. Report WHO (Svetová zdravotnícka organizácia, pozn.) pomenúva ako dôvod týchto trendov nedostatok pohybu a zdravých návykov. Tie sa formujú práve v detstve. Endokrinológovia popisujú, že nestačí raz či dvakrát týždenne športový krúžok. Deti by mali byť denno-denne pohybovo aktívne. Ak nie sú, trpia aj aktuálne kognitívne schopnosti, horší však je dlhodobý dopad na zdravie – mozog a telo sa zdravo nevyvíja, návyky sa prehlbujú a spôsobujú ďalšie zdravotné problémy.

Deti, ktoré chodia pešo do školy a voľný čas netrávia na gauči, ale hrou s kamarátmi vonku, majú lepší štart do života. Chceme prostredníctvom zvyšovania bezpečnosti ulíc povzbudiť rodičov k dôvere v to, že deti zvládnu dopravné riziká. Pomocou Ulíc na hranie chceme deťom a aj všetkým ostatným ukázať, že skvelé nie je len, že prišiel kúzelník, ale aj že sme sa stretli s kamarátmi a kamarátkami a zažili to spolu.

Okrem hry vonku sa projekt snaží ukázať aj benefity pešej cesty do školy. V čom sú pozitíva rannej prechádzky do školy?

Čiastočne som odpoveď načala v predchádzajúcej otázke. Ranná prechádzka má priamy dopad na mentálnu pohodu a kognitívne schopnosti dieťaťa v daný deň. Zároveň blahodarne ovplyvňuje zdravie. Telo potrebuje pohyb, aby zdravo rástlo, obnovovalo sa a fungovalo. Dýcha počas nej čistý vzduch. Podľa prieskumov aj priamo z Bratislavy spred našej pilotnej základnej školy je vzduch na ulici niekoľkonásobne čistejší ako vzduch v interiéri auta, ktoré v sebe väzní najdrobnejšie prachové častice. Pokiaľ niekoho táto téma zaujíma, odporúčam rozhovor s vedkyňou a lekárkou o tom, ako veľmi potrebujeme a ťažíme z pohybu.

Navyše je pre mňa ako matku veľmi podstatné aj to, že ak dieťa odprevádzam, tak spolu ráno strávime príjemný čas a môžeme sa pri prechádzke rozprávať. Pokiaľ ide dieťa samé, zažíva pocit zodpovednosti, samostatnosti, ja mu verím, že to zvládne a ono verí sebe. Zároveň pri každej novej zodpovednosti, ktorú dieťa dostáva, rastie sebavedomie a buduje si odolnosť a odvahu.

Projekt je však nielen o podujatiach, ale aj intervenciách vo verejnom priestore. Aké nás čakajú a čím sú dôležité?

Zlepšiť prístup deťom k aktívnej mobilite a hre vonku si vyžaduje aj zlepšenie infraštruktúry. Ulice ako ich dnes vidíme v meste sú uspôsobené viac potrebám dynamickej a statickej automobilovej dopravy než aktívnej mobilite detí. Autá sa dostávajú z bodu A do bodu B a musia niekde parkovať. To je, samozrejme, legitímna súčasť našej dopravy, len prioritne sa musíme viac zamerať na bezpečnosť, príjemnosť a dobrú prepojenosť infraštruktúry pre peších, cyklistov a mikromobilitu. Kým bude pešia prechádzka nepríjemná a nebezpečná, nemôžeme sa diviť, že ľudia budú všade chodiť autom.

Aké zmeny a kde sa vám v rámci projektu Mesto pre deti podarili a čo ešte plánujete?

S projektom Mesto pre deti sa sústredíme na okolia základných škôl. Mesto má obmedzené kapacity, financie a príliš veľa zanedbaných miest. Niekde ale začať musíme a základné školy teda vnímame ako kryštalizačné jadrá upokojovania dopravy. Cieľom je v každom susedstve škôl zistiť, aké sú zdroje nebezpečia a dopravného chaosu a minimalizovať ich.

Medzi opatrenia, ktorými chceme minimalizovať tieto negatíva, patria znižovanie rýchlosti áut, reorganizácia parkovania, rozširovanie či debariérizácia chodníkov, dopĺňanie či zlepšovanie priechodov pre chodcov napríklad tým, že ich zvýšime na úroveň chodníka, aby boli deti pri prechádzaní ulicou viditeľnejšie pre vodičov áut.

V susedstvách, kde je to možné, zvážime aj dočasné obmedzenie tranzitu v čase, kedy deti chodia do školy – teda zákaz vjazdu motorových vozidiel medzi 7:30-8:00. Toto opatrenie je známe v západnej Európe ako „školská ulica“. V júni sme ho otestovali na ulici pred ZŠ Nevädzová v Ružinove.

Zároveň však potrebujeme zlepšovať ulice aj pre deti, ktoré z akýchkoľvek dôvodov prichádzajú autom. Aby vystupovali z áut na miestach, z ktorých vedie bezpečná cesta do školy, a aby zastavenie či státie na týchto miestach neznižovalo bezpečie pre ostatných. Tieto takzvané drop-off zóny určite nepatria pred vchod školy. Snažíme sa ich umiestňovať na miesta, kde je vysadenie dieťaťa z auta rýchle, bezpečné a vodič auta môže po pár sekundách plynule pokračovať preč zo školskej zóny. Príkladom je drop-off zóna, ktorú sme vyznačili na Rustaveliho ulici v Rači. Z tohto miesta môžu deti bezpečne prejsť až do areálu školy na Tbiliskej ulici.

Ako tieto zmeny vnímajú samotné deti a ich rodičia?

Všetky intervencie sú založené na dátach, ktoré vzišli z dopravného sčítania, z dotazníkov, v ktorých nám rodičia popisujú svoje dopravné správanie a motivácie k nemu, a z diskusií s deťmi. Snažíme sa teda byť citliví a rešpektujúci k miestnym špecifikám, no zároveň je naším poslaním robiť pešiu cestu do školy príjemnejšiu a bezpečnejšiu –  čo bez obmedzovania pre automobilovú dopravu nejde.

Na každej škole sú rodičia, ktorých deti chodia pešo a rodičia, ktorí ani za nič pešo nepôjdu (alebo nepustia svoje dieťa) –  a títo ľudia majú, samozrejme, iné vnímanie zmien. Snažíme sa vysvetľovať, prečo robíme to, čo robíme a sme vďační za mnohé pozitívne reakcie aj od ľudí, ktorých obmedzujeme – napríklad pri Nevädzovej ulici boli rodičia, pre ktorých to bolo obmedzujúce, no vo všeobecnosti bola reakcia pozitívna a mnohí rodičia dokonca po tejto dopravnej zmene prestali chodiť autom a chodia pešo.

Aj deti prijali zmeny pozitívne. Pýtali sme sa ich na názor počas workshopu, na ktorom sme navrhovali nové využitie priestoru pred bránou školy, kde sa predtým otáčali autá. Čoskoro tam vznikne príjemný pobytový priestor reflektujúci potreby detí. Celkovo nás prekvapilo, ako jasne vedia deti pomenovať svoje potreby a pocity a ako efektívne je ich zapojenie do procesu navrhovania verejného priestoru. Workshop s deťmi bola veľká zábava a výsledok stojí za to.