Učiteľka Rebecca Murray: Mesto by malo počítať s tým, že v ňom žijú deti

Učiteľka angličtiny Rebecca Murray sa tento rok v rámci projektu Mesto pre deti zhostila úlohy koordinátorky susedského festivalu Ulica na hranie na Základnej škole Za kasárňou. Išlo o prvé z desiatich tohtoročných podujatí a my sme ho s odstupom času s Rebeccou reflektovali. Ako teda dopadla prvá Ulica na hranie, a aké mesto pre deti by si Rebecca priala, sa dozviete v rozhovore.

Než si začala učiť na ZŠ Za Kasárňou, bola si aj na základnej škole na Záhorí. Aká to bola skúsenosť?

Vo Veľkých Levároch som učila šesť rokov, i keď pôvodne to mali byť iba dva. Prvé dva roky som tam totiž bola cez program Teach for Slovakia. V druhom roku programu som sa ale stala triednou 5. A. Všetko do seba akoby zapadlo, vedela som, že chcem svoju triedu previesť celým druhým stupňom, vyprevadiť ich až na stredné školy, a že ja som naozaj učiteľka.

V Levároch sme toho s deťmi spáchali neskutočne veľa, cez klasické výlety, prespávačky, stanovačky, šéfovali sme školskému bufetu, piekli, majstrovali, zorganizovali sme prvú levársku critical mass aj so sprievodnou hudbou cez obecný rozhlas, koncert Medial Banana v kulturáku, pravidelnú akciu Do školy na bicykli, starogrécku olympiádu, ale, samozrejme, sme sa aj učili či riešili dennodenné tínedžerské problémy.

Keď už boli moji žiaci a žiačky v deviatej triede, začala som sa aj zamýšľať nad tým, či nie je čas niekam sa posunúť a skúsiť iné školské prostredie. Takže som si povedala, že sa so svojimi deckami vyprevadím aj ja. Svoju levársku učiteľskú skúsenosť spätne hodnotím ako jednu z najformatívnejších vo svojom živote a som za ňu nesmierne vďačná. Dodnes som zároveň s mnohými svojimi deťmi v kontakte, párkrát sme sa stretli na káve a verím, že takých stretnutí a vrúcnych objatí bude ešte mnoho.

Predtým si sa venovala práci v mimovládnom sektore s fokusom na zahraničnú politiku. Čo ťa zaujalo na učiteľskom povolaní?

Nemyslím si, že mám na túto otázku hlbokú odpoveď, aká by sa možno očakávala. Keď som pred približne ôsmimi rokmi premýšľala, kam sa profesionálne posunúť, program Teach for Slovakia do toho v tom čase veľmi dobre zapadol. Problémy, výzvy, ale aj každodenné príbehy školstva som zároveň vždy registrovala a vnímala. Som z učiteľskej rodiny. A aj keď som si nie veľmi istá, že sa takéto veci dedia, mala som pred sebou aj výborné príklady z praxe – od mojej mamy aj otca. Po dvoch rokoch v Teach for Slovakia a zakotvení v 5. A už nebolo o čom rozmýšľať.

Čím bola pre teba škola Za Kasárňou zaujímavá a prečo si si ju vybrala?

Základnou podmienkou bolo, že som chcela ostať na štátnej škole. Zároveň mi bolo veľmi sympatické, že škola je v mestskej časti Nové Mesto, kde bývam, čo tomu dalo komunitný, bližší rozmer. Ešte stále ma vedia pobaviť prekvapené tváre detí, keď ma stretnú v našom susedstve mimo školy. Akoby učiteľky mimo školy neexistovali. Všímala som si tiež, ako škola komunikuje navonok, alebo akú má okolo seba komunitu. Zároveň som na ňu dostala pozitívnu spätnú väzbu od svojho okolia. Natrafila som taktiež na sympatickú a akčnú riaditeľku, zriaďovateľa a navyše patríme pod veľmi akčné CPaP (Centrum poradenstva a prevencie, pozn.). Všetko to do seba zapadlo a ja som sa ocitla na Základnej škole Za Kasárňou.

Dôvod, prečo sa spolu rozprávame je jednoduchý – k tvojim učiteľským povinnostiam pribudla začiatkom roka úloha koordinátorky festivalu Ulica na hranie za školu Za Kasárňou. Ako si sa k tomu dostala a aké boli tvoje úlohy?

Ak si dobre pamätám, naša škola bola priamo oslovená Metropolitným inštitútom Bratislavy a pani riaditeľka nám preposlala informácie o projekte a ja som sa toho chytila. Sama som cyklistka, v meste využívam MHD, chodím často pešo a citlivo vnímam verejný priestor okolo seba a to, ako sa využíva. Mojou úlohou v projekte bolo koordinovať jednotlivé aktivity ako vnímavú prechádzku, workshopy a focus skupiny s deťmi, zabezpečiť, aby sa všetky informácie dostali tam, kam majú a počas festivalu Ulica na hranie som spolu s kolegyňami realizovala aj športové aktivity pre deti.

Na vašej škole sa konala prvá z tohtoročných Ulíc na hranie. Ako podujatie vnímaš ty?  

Veľmi pozitívne. Viackrát som sa pristihla pri tom, ako som len stála na ulici, sledovala ľudí, aktivity a usmievala sa. Bolo tam živo, veselo, deti pobehovali voľne hore-dole, hrali sa so všakovakými hračkami, ktoré pre ne vymyslel náš školský parlament. Tancovali, híkali na kúzelníka, stavali bunkre, nechali si pomaľovať tváre…

Ďalšia vec, z ktorej som bola nadšená, bolo, keď som sa dozvedela, že máme k dispozícii 3000 €, o ktorých využití majú rozhodnúť žiaci a žiačky zo školského parlamentu. Aby to však nevymýšľali len tak z brucha, predchádzalo tomu celodenné školenie s IPAO (Inštitút pre aktívne občianstvo, pozn.). Keď som videla potom výstupy, bola som nadšená z toho, že sa robí akcia pre deti a zároveň sú do nej veľmi aktívne vtiahnuté a svojimi rozhodnutiami spoluvytvárajú program. Veľmi sa mi tiež páčilo, ako bol vyskladaný samotný program, pretože vtiahol množstvo účinkujúcich z okolia.

Ďalšia vec, ktorá na našej škole skvele zafungovala, bolo prepojenie na našu jarnú brigádu, ktorá má tradíciu a chodí na ňu veľa rodičov, ale aj detí. Vznikla vďaka tomu veľmi pekná synergia medzi ulicou a školským dvorom. Bolo pekné vidieť aj to, že sa na podujatí zúčastnili susedky a susedia.

Ako podujatie vnímali tvoji žiaci a žiačky? 

Ulica na hranie skôr pritiahla decká z nižších ročníkov. Pre nich to musel byť zaujímavý zážitok, zažiť ulicu bez áut a obmedzení. Možno aj takú, ako si ju pamätáme zo svojho detstva my dospelí. Pretože dnes majú rodičia často z objektívnych príčin obavy púšťať svoje deti samé do školy alebo von.

Vaša škola patrí medzi tie, kde nájdeme deti z Ukrajiny. Ako sa vám podarilo začleniť ich do kolektívu a ako im pomáhate s integráciou v meste?

Vo svojej triede mám jednu ukrajinskú žiačku, tak budem hovoriť o jej skúsenosti. Pre ňu bolo podľa jej slov veľmi dôležité, že boli v triede ľudia, ktorí tu boli pre ňu. Previedli ju školou, vysvetlili jej veci. Jednoducho vedela, že sa na nich môže obrátiť. Navyše veľmi ocenila jazykové kurzy a možnosť učiť sa slovenčinu hneď od začiatku, čo jej tiež pomohlo so začlenením. Po nástupe jej tiež bolo umožnené určitý čas len sledovať vyučovací proces a vyučovanie z úzadia, vďaka čomu vznikol pre ňu bezpečný priestor na to, aby sa cítila v novej škole istejšia. Dôležitú rolu zohral aj školský podporný tím a psychologička. V Novom meste máme navyše skvelú vec. V rámci CPaP máme aj ukrajinský špeciálny podporný tím a ukrajinskú psychologičku, čo nám umožňuje riešiť špecifické problémy práve detí z Ukrajiny.

Čo sú najväčšie úskalia pri začleňovaní nových detí do zabehnutého kolektívu?

Vždy, keď prichádza nejaký nový žiak alebo žiačka, mali by nasledovať určité kroky. Je veľmi dôležité prvé stretnutie a „navnímanie“ už pred začlenením do kolektívu – s rodičmi aj s daným žiakom či žiačkou. Je tiež dôležité na takýto príchod pripraviť triedu, aby to nebol šok, ktorý nastane zo dňa na deň, že zrazu v lavici sedí človek, o ktorom nikto netuší, prečo tam je. Prvý deň vieme nového žiaka či žiačku spoznať, napríklad aj spoločnou aktivitou. Významnú úlohu zohráva aj triedny učiteľ či učiteľka tým, že si všíma novovzniknutú dynamiku v kolektíve a adekvátne na ňu reaguje a aktívne s ňou pracuje. Alfou a omegou podľa mňa je, aby sa nový žiak či žiačka v novom kolektíve cítil bezpečne a prijato.

V nadväznosti na tému detí prichádzajúcich po vypuknutí vojny na Ukrajine musím však vyzdvihnúť to, že sme ako škola (vtedy ešte vo Veľkých Levároch) dostali od Ministerstva školstva mnoho materiálov, o ktoré sme sa mohli oprieť, čo nie je vždy samozrejmosť, ale v tejto situácii to naozaj fungovalo.

Spomínala si, že bývaš v okolí školy. Ako chodíš do školy ty a ako vnímaš rannú dopravnú situáciu pri základnej škole Za Kasárňou?

Chodím väčšinou peši alebo na bicykli, ak však prší idem električkou. Priznám sa, že osobne nezažívam tú dopravnú „čerešničku“ na torte, pretože prichádzam pred vykladacou špičkou. Sme obrovská škola, na ktorú chodí približne 830 detí – či už z okolia alebo dochádzajú. Množstvo detí chodí peši, na bicykli alebo kolobežke, prípadne mestskou hromadnou dopravou. Nezanedbateľné množstvo však chodí s rodičmi autami, takže často počujem ráno v kabinete trúbenie a celé to na mňa pôsobí nervózne. Navyše je priamo pred školou dlhý plot, ktorý potom deti vystupujúce z áut s taškami obchádzajú, podliezajú, preliezajú a inak sa ho snažia zdolať. Rána sú tu naozaj hektické. Verím tomu, že to majú všetci už nacvičené, ale nemyslím si, že je to úplne príjemné.

Aké mesto pre deti by si si priala ty?

Mesto by malo byť pre deti, ale aj iné skupiny obyvateľov a obyvateliek bezpečné. Taktiež by malo počítať s tým, že v ňom deti žijú, a preto by malo vytvárať príležitosti na to, aby mohli byť deťmi, ale taktiež ich zapájať do svojho fungovania. Budú tak mať pocit, že sú jeho prirodzenou súčasťou.