Miroslava Poprocká: keď sme chodili pešibusom, deti vystupovali z áut, aby sa k nám pridali

Miroslava Poprocká, ktorá učí deti na Základnej škole v Rusovciach, zapojila svoju triedu do októbrovej pešibusovej výzvy v rámci projektu Metropolitného inštitútu Bratislavy pod názvom Mesto pre deti. Spolu s rodičmi viedla počas dvoch týždňov deti peši do školy. Po ukončení výzvy záujem detí o pohyb neutíchol. Na Deň vody jej škola aktivitu opäť zorganizovala a plánuje ju realizovať aj počas iných významných dní. Zároveň zvažuje aj zavedenie pravidelných pešibusových rán.

Ako vnímate aktivitu pešibus?

Je to hravý spôsob, ako motivovať mladšie alebo staršie deti, aby chodili peši do školy, samozrejme, ak je to pre nich bezpečné. Pešie presuny do školy deti veľmi bavia, tešia sa na to. Dennodenne sa ma pýtajú, kedy pôjdeme opäť pešibusom.

Keď sme chodili pešibusom počas októbrovej výzvy, veľakrát sa stalo, že nás deti videli z auta a mamina alebo tato museli zastaviť auto, vyložiť ich z auta a ony s nami pokračovali do školy. Bolo to perfektné, my sme sa aj s rodičmi, ktorí mi vo výzve pomáhali, veľmi tešili. Tlieskali sme si, že počas cesty do školy pár detí z áut vystúpilo a pripojilo sa k nám.

Pešibus prispieva k bezpečnejšiemu priestoru pred školou, pretože ak viac detí chodí do školy peši, ubúda áut. Zároveň sa deti socializujú a naštartujú sa pred vyučovaním. Aké benefity má pešibus podľa vás? Čo ste odpozorovali na vašej skupinke detí?

Obrovským benefitom je ranný pohyb na čerstvom vzduchu, čo má významný vplyv na zdravie. Pravidelný pohyb odbúrava stres, deti si okysličujú mozog a môžu sa v škole lepšie sústrediť na učenie sa. Všimla som si, že sa im po rannom pešibuse chcelo viac učiť a kolektív triedy sa aj viac zomkol.

Eliminoval sa podľa vás počet áut pred školou? 

Určite sa počet áut pred školou eliminoval, no netrúfam si povedať, o koľko sa ich počet znížil. Ale, samozrejme, bolo to viditeľné. Aj keď sme prichádzali do školy s deťmi, hneď si to všimli. Kričali, pani učiteľka, všimli ste si, že je tu veľmi málo áut, že sa tu autá netlačia, že vieme bezpečne prejsť cez priechod?

Deti sa cítia bezpečnejšie, máme pred školou aj čistejší vzduch, ak je pred ňou oveľa menej áut.

Z výskumov a meraní vyplýva, že deťom viac škodí znečistený vzduch, keď sedia v aute, ako keď kráčajú vedľa toho istého auta po ulici. Vzduch v interiéri auta obsahuje deväť až dvanásťkrát väčšie množstvo tuhých častíc. Vnímali ste aj tento benefit pešieho pohybu?

Pravdupovediac, nemala som takúto informáciu, ale je to dôležitý aspekt.

Boli by sme veľmi radi, aby sa rodičia spolu so svojimi deťmi ešte viac zapájali do takýchto aktivít – nevyvážali by deti do školy, ale podporili by u nich zdravý pohyb a prispeli by aj k zlepšeniu ovzdušia pri škole.

Vaša škola sa zapojila do pešibusovej výzvy na jeseň minulého roka a Vaša trieda v nej zvíťazila. Čo vás motivovalo zapojiť sa do výzvy?

Keďže žijeme v okrajovej časti Bratislavy neďaleko lesa, prírody, kde chodia ľudia aktívne oddychovať, mojou motiváciu bolo zapojiť čo najviac detí do tejto aktivity a podporiť ich v zdravom pohybe vonku.

Ako u vás prebiehalo zapojenie sa do výzvy, aké emócie zo strany detí, ale aj rodičov ho sprevádzalo? Aké boli odozvy?

Deti reagovali na túto výzvu veľmi pozitívne, o to viac, keď sa dozvedeli o možnosti výhry. Navzájom sa dennodenne povzbudzovali, že to spolu zvládnu, podporovali sa a ak sa z triedy niekto do pešibusovej výzvy nezapojil, snažili sa ho presvedčiť, že za tú výhru to stojí.

Oslovila som rodičov, či by mohli pomôcť – prihlásili sa, ale nevedeli sprevádzanie zastrešiť každý deň. Takže som sa dohodla s rodičmi, kto a kedy môže spolu so mnou sprevádzať deti. Ja som viedla pešibus vpredu. A vzadu, prípadne v strede, boli rodičia. Každým dňom nás sledovalo viac a viac detí po ceste do školy a postupne sa k nám pripájali. Dokonca sa pridali nielen súrodenci detí zapojených do výzvy, ale aj ďalšie deti z prvého aj druhého stupňa.

O pešibus bol vo vašej triede veľký záujem. Čo okrem výhry bolo pre deti motiváciou?

Povedala som im, že to nie je iba o výhre a o súťažení, ale aj o tom, aby sme si vytvorili návyk na skoršie ranné vstávanie a dlhšiu rannú prechádzku do školy.

Myslím si, že ich motivovalo aj to, že sa všetci ráno stretneme a ideme spolu do školy. Počas cesty sa rozprávame, nasmejeme sa. Každý deň mal pre nás iné čaro. Deti si navzájom vytvárali nové priateľstvá, takže je to pre nich aj zážitok, keď ráno nejdú zase autom do školy, je to pre nich niečo iné.

Vytvárali sa vzťahy a priateľstvá aj medzi rodičmi?

Väčšinou boli dospelí počas pešibusu rozmiestnení v dave, aby sme dávali na deti pozor, takže nebolo tak veľa priestoru. Ale potom pri škole som si všimla, že keď sme odchádzali do školy, rodičia ostávali a navzájom sa rozprávali. Myslím si, že priateľstvá a komunita sa vytvárala aj medzi dospelými, ale aj medzi dospelými a deťmi. Často sa dospelí rozprávali s deťmi o tom, aký budú mať deň, ako sa im páči pešibus, či prídu aj na ďalší deň a podobne.

Identifikovali ste aj prekážky v rámci tejto aktivity?

Jedinou prekážkou bola nevedomosť, koľko detí sa ráno k pešibusu pripojí. Každé ráno som musela zabezpečiť dostatočný počet dospelých na dozor, keďže sme išli po chodníku popri hlavnej frekventovanej ceste, čo bolo niekedy veľmi náročné. Uvítala by som do budúcna, aby sa do tejto výzvy zapojilo viac rodičov, pretože bezpečnosť všetkých detí, za ktoré som zodpovedná, je pre mňa prioritou.

Vaša škola urobila počas dvoch týždňov spolu 188 ciest do školy aktívnym spôsobom – pešo, na kolobežke alebo na bicykli. Kto prišiel s nápadom rozšíriť aktivitu aj na iné spôsoby prepravy?

Samotní žiaci, keďže takýto spôsob prepravy niektorí z nich veľmi často využívajú.

Boli iniciatívnejšie deti v porovnaní s rodičmi?

Deti skôr povzbudzovali rodičov. Poďte s nami, poďte pani učiteľke pomôcť, aby nás bolo viac. Celkovo sa povzbudzovali medzi sebou. My to dáme, my to vyhráme, chceme chodiť peši, chceme to vyhrať.

Tie dva týždne v októbri boli pre mňa veľmi náročné, ale zvládli sme to a máme s pánom riaditeľom aj plán do budúcnosti, na ktorom už postupne pracujeme.

Znamená to, že ste sa rozhodli pokračovať s pešibusom aj mimo výzvy Metropolitného inštitútu Bratislavy?

Áno, začali sme na Deň vody. Učili sme sa na našej škole trošku inak, nie bežným spôsobom, ako sa vyučuje v škole. Pripravili sme pre deti tematické projektové učenie sa. Povedali sme si, že nielen voda je pre nás dôležitá, ale aj pohyb na čerstvom vzduchu, a tento deň sme začali pešibusom.

Oslovila som celý prvý stupeň, rodičov aj deti, pretože som vedela, že o pešibuse už počuli, poznajú ho z októbrovej výzvy. Do pešibusu sa na Deň vody pripojilo asi 20-30 detí, možno aj viac z prvého stupňa. Bolo aj niekoľko rodičov, dokonca sa pridali aj rodičia s malými deťmi a kočíkom.

Pán riaditeľ povedal, že môžeme takéto dni začínať pešibusom, že je to výborné. Možno začneme raz do mesiaca a od septembra uvidíme, či to nebude aj častejšie. Tie dni by sme chceli možno raz do týždňa.

Chceli by ste pešibus etablovať ako pravidelnú aktivitu?

Ja by som bola aj za každý týždeň. Napríklad by sme si dali pešibusové piatky alebo pondelky, aby deti vedeli, že v ten deň naozaj ideme všetci peši. Myslím si, že si vytvoria návyk a postupne sa k nám bude pripájať čoraz viac detí.

My vidíme, že tie deti nás sledujú z auta, keď idú po ceste do školy a vidia pešibus, ktorý kráča. Veľa detí chce vystúpiť z auta, no veľa rodičov sa bojí. Možno o bezpečnosť, možno nie. Možno sa veľa rodičov ponáhľa, čím skôr chce odviezť deti do školy a odísť do práce. Ale postupne sa naozaj pridáva viac a viac detí. Takže taký je plán do budúcnosti. Uvidíme, či sa nám ho podarí naplniť. Veríme, že áno.

Pešibus má byť komunitná aktivita. Kto by ju podľa vás mal iniciovať – vedenie školy, rodičia?

Myslím si, že ten, kto miluje pohyb na čerstvom vzduchu, či je to vedenie školy alebo rodič. Čiže niekto, kto sa postaví za výzvu, ide ju iniciovať a vytvárať komunitu, ktorá sa do nej zapojí. Ja ako súčasť vedenia som dlho rozmýšľala, či do toho ísť alebo nie, pretože som vyťažená. Ale povedala som si, že musí byť jeden, kto začne.

Projekt Mesto pre deti sa snaží vytvárať verejné priestory, v ktorých sa deti cítia bezpečne. Ako vnímate myšlienku citlivej mestotvorby s ohľadom na potreby detí?

Tejto myšlienke som veľmi naklonená. Pokiaľ je to prostredie, kde sa cítia deti bezpečne a spĺňa to ich potreby, je to výborné.

V Rusovciach máte široký chodník, cyklotrasu aj okolité uličky s upokojenou dopravou. Má to podľa vás vplyv na dochádzanie do školy aktívnou formou mobility?

Samozrejme. Ak rodič vníma cestu do školy pre dieťa ako bezpečnú, dôveruje mu, že sa dopraví v zdraví do školy aj bez vozenia sa v aute. Ja si osobne myslím, že v Rusovciach je dosť detí, ktoré prichádzajú do školy nielen peši, ale aj na kolobežkách, a keď je už teplejšie, prichádzajú do školy aj na bicykloch.

Čo by ste odkázali iným rodičom, školám, ktoré váhajú, či sa do pešibusu zapojiť?

Nemusia váhať ani minútu, pretože pešibus prináša benefity nielen pre deti, ale aj pre dospelých. Ranný pohyb na čerstvom vzduchu je prospešný pre zdravie rodičov rovnako ako pre deti. Alebo na druhej strane môžu aj ušetriť čas – vyprevadiť deti na pešibus a potom si ísť svojou cestou, nestáť v zápche cestou do školy.